Naša Cesta
29. septembra 2026
Keď sa naša cesta dostala pred televízne kamery
Keď nám jedného dňa napísala Lena zo STVR s ponukou nakrúcania relácie Cesta, bol to pre nás veľký šok. Vôbec sme netušili, že niekoho naša životná a zároveň pracovná cesta zaujíma natoľko, že by o nás chcel natočiť reportáž.
Chvíľu sme to potrebovali predýchať. Potom sme sa s Lenou spojili a dohodli sa na jednom natáčacom dni. A tak sa Lena spolu so svojím štábom vypravila do Hornej Stredy a strávila s nami takmer celý deň.
Chceli sme, aby nespoznali len Klárku a náš príbeh, ale aby mohli nahliadnuť aj do nášho každodenného života, spoznať našu rodinu a komunitu, v ktorej žijeme.
S Aničkou sme im poskytli rozhovory, v ktorých sme hovorili o tom, čím sme si ako rodina prešli, ako to všetko Anička spolu s nami prežívala a čo nás nakoniec priviedlo k založeniu občianskeho združenia Naša Klára.
Do natáčania sa však zapojilo oveľa viac ľudí. Objavil sa v ňom aj futbalový klub Spartak Horná Streda, nechýbala návšteva rodiny vo vinárstve Terra Parna a súčasťou reportáže boli aj zábery z charitatívneho bazáru v Prügerke, ktorý sme organizovali 6. septembra 2026.
Práve bazár bol krásnym príkladom toho, koľko ľudí sa okolo nás za ten čas spojilo. Do bazáru nám venovali veci známe osobnosti aj slovenské značky ako Nehera, Studio Loungewear, MOE, MILE, Abraka store a ďalší.
Samotné natáčanie však vôbec nebolo jednoduché. Teploty sa v ten deň šplhali takmer k 40 stupňom a udržať celý deň koncentráciu, rozprávať zmysluplne a zároveň tak, aby jednotlivé veci na seba prirodzene nadväzovali, bolo niekedy naozaj náročné.
O to zaujímavejšie je, že sme dopredu nemali pripravené žiadne otázky, presný okruh tém ani scenár. Všetko vznikalo doslova za pochodu. Z fleku. A možno práve preto nás výsledok tak príjemne prekvapil.
A potom prišiel 19. september 2026 a deň vysielania.
Boli sme veľmi nervózne. Báli sme sa to pustiť a pozerať sa na seba v televízii. Anička si reláciu dokonca pozrela až s niekoľko hodinovým odstupom. Potrebovala jednoducho chvíľu, aby cez seba dostala predstavu, že sa uvidí na obrazovke.
Keď sme si však reportáž pozreli, mali sme z nej veľmi dobrý pocit. Bola osobná, prirodzená a hlavne sme v nej spoznali samých seba. Nebolo to o tom, aby sme sa snažili niečo vytvoriť alebo prikrášliť. Jednoducho zachytila kúsok nášho života takého, aký naozaj je.
A boli sme veľmi vďačné…
Vďačné za to, že nás STVR oslovila. Za dôveru, ktorú nám Lena a celý štáb dali. Za celý deň, ktorý s nami strávili. A najmä za možnosť rozprávať o tom, čo sa môže diať aj vtedy, keď nemocnica zatvorí dvere a rodina sa vracia domov.
Dúfame, že sa náš príbeh prostredníctvom relácie dostane k tým správnym ľuďom. K tým, ktorí práve potrebujú pomoc, podporu alebo len pocit, že v tom nie sú sami.
A možno aj k tým, ktorí majú možnosť ukrojiť kúsok zo seba a posunúť pomoc ďalej.
Pretože presne o tom je aj Naša Klára.
Tam, kde končí nemocnica, začíname my.